Cestovali sme z Košíc a Bratislavy. Ja som mal doraziť večer do Žiliny a tam prestúpiť na nočný rýchlik do Prahy. Prvé privítanie na žilinskej vlakovej stanici – žiadne lavičky na sedenie a tak tri hodiny čakania ubiehali v stoji. Cimrmanov vynález čakárne s lavičkami tam ešte nedorazil alebo dorazil a niekto ho dorazil. Chápem, majú tu problémy s bezdomovcami. Avšak ide o riešenie na úkor slušných cestujúcich. Za tie tri hodiny sa udialo mnoho, najzaujímavejšie bolo pozorovať ako sa dvom podnapitým mládencom zasekol balený rožok v automate. Aspoň sme mali program na dvadsať minút. Búchanie, nadávanie no rožok odolával. Odišli, no po chvíli sa vrátili s peniazmi a novým plánom. Pokúšali sa zhodiť rožok pomocou iného produktu, ktorý mal pádom zhora rožok zachytiť a uvoľniť. Netrafili sa. Znova údery do automatu, tentoraz silnejšie. Už už sa chystali odísť, keď rožok nakoniec spadol. Koniec divadla – čas plynul opäť pomalšie.
Konečne vo vlaku. Cimrmanológovia profesor Mihok a doktor Jurčo na svojej historickej ceste na Žižkov. Výprava bola kompletná. Počkať... zabudli sme míč. Vlastne ten sme ani neplánovali. Trudomyselnosť nám nehrozila. Vo vagóne bola zima. Mali sme lehátka, no veľmi som sa nevyspal. Spal som oblečený a prikrytý dekou a vlastnou bundou. Sprievodca vo vlaku len konštatoval, že kúrenie mali v Žiline opraviť, ale že sa tak nestalo. Aby som zaspal, pustil som si cimrmanovu hru Vražda v salónním kupé. Zlý výber, kontroval som, či sme dobre zamknutí a vložil som si peňaženku do nohavíc, aby som ju mal pri sebe. Nadránom sme slávnostne prekročili 15 poludník a o malú chvíľu sme už vystupovali na Pražskej stanici.
V Prahe nás čakal lijavec. Keď pršalo tak sme driftovali na eskalátoroch v metre a navštevovali múzea, keď prestalo, odvážili sme sa do ulíc. Rannú kávu sme si dali v Starbucks. Chceli sme si vyskúšať Američanmi ospevovanú značku za ktorou sa tak trasú keď sú u nás v Európe, no nebolo to nic extrovního. A žeby som to musel pít dvakrát... Zvlášť pri tej cene.
Múzeum Járy Cimrmana na Petříne sme nestihli, to si pozrieme niekedy nabudúce, no a čerstvo otvorená výstava vynálezov Járy Cimrmana v Národním muzeu bola ešte v plienkach. Vynálezy tam ešte len pribúdali. Pochodili sme niekoľko krásnych pamiatok, v Betlehémskej kaplnke nám turistický sprievodca vysvetlil históriu nad rámec zaplateného lístka – vyzeralo to, že sa konečne našiel niekto, koho výklad sprievodcu zaujímal. Potom sme pochodili známe miesta – Karlov most, Múr Johna Lennona, Staromestské námestie, videli sme i wassermana, sochu na lavičke a obesenca. Navštívili sme niekoľko slávnych krčmičiek a dobrú večeru sme si dali v reštaurácii Havelská koruna. Prekvapení sme ostali cenou, kvalitou a príjemným prostredím. Odporúčame. Jedlo zostalo dlho v nás. Dali sme si pivko U Fleku a chystali sme sa na záver dňa – živé vystúpenie Divadla Járy Cimrmana (DJC) na Žižkove.
Na Žižkov sme išli dlhým peším tunelom – no nakoniec sme to našli. Žižkov byl dobyt. Divadlo je zvonku nenápadné, no vo vnútri sa cítite príjemne aj keď pri toľkých predstaveniach čo odohrajú sa nám zdal personál odmeranejší. Poviem vám, toaletu tu majú nádherné, bola to jedna z nejhezčích toalet co znám. Na rozdiel od tých v metre. Herci na javisku nás milo prekvapili. Usadili sme sa z pohľadu herca na pravú stranu – na ľavej predsa podľa Práchenského sedávajú blbci. Začali na minútu presne. Hru odohrali profesionálne a predsa so srdcom. A to aj napriek svojmu veku a počtu odohraných hier. Veľmi neimprovizovali, no keď zaimprovizovali, stálo to zato. Raz si utiahli aj z kolegu herca, keď mu akože pomohli s textom, ktorý on dobre vedel, len ho nestihol pre ich iniciatívu ani len začať. Mali sme lístok do prvej rady, no veľká nevýhoda to nie je. Je lacnejší a máte bezprostredný kontakt s hercami a omnoho viac miesta na nohy, čo som uvítal predovšetkým ja. Bol to zážitok.
Po predstavení sme odišli na stanicu, kde sme čakali na nočný vlak. Boli časy keď som ako tramp prespal na stanici v Prahe, no dnes? Nejsem sebevrah. Od 22:00 sa tu začali množiť indivídua a po 23:00 už podľa môjho pohľadu nikoho normálneho schody do čakárenskej zóny nevyniesli.
Tak takové vám to tehdy bylo.
